23. mája 1951 podpísali zástupcovia čínskej a tibetskej vlády v Pekingu tzv. 17-bodovú dohodu, ktorej text nie je iba historickým svedectvom, ale ešte aj dnes ponúka odpovede na viaceré otázky súčasného postavenia Tibetu ako súčasti Čínskej ľudovej republiky.
Podpísanie 17-bodovej dohody predstavovala zavŕšenie administratívneho pripojenia Tibetu k Číne. Po zániku poslednej dynastie Čching (1644 – 1911) síce predstavitelia novozaloženej Čínskej republiky (1912 – 1949) opakovane deklarovali, že Tibet tvorí súčasť územia nového štátu, ale čínska vláda nemala nijaký vplyv na politický vývoj v Centrálnom Tibete. Väčšina historikov toto obdobie označuje za de facto nezávislosť Tibetu, no nie de iure, keďže nijaká zahraničná mocnosť nebola pripravená nadviazať diplomatické vzťahy s Lhasou. Po založení Čínskej ľudovej republiky nová komunistická vláda takisto označila Tibet za súčasť svojho územia a v januári 1950 deklarovala záujem „oslobodiť“ Tibet. Rétorika „oslobodenia“ (resp. v prípade Tibetu „mierového oslobodenia“) odkazuje na oficiálnu interpretáciu víťazstva Komunistickej strany Číny v občianskej vojne proti Kuomintangu v októbri 1949 ako „oslobodenia“ čínskeho ľudu spod nadvlády domácich a zahraničných vykorisťovateľov i imperialistov.
V októbri 1950 vstúpili vojská čínskej Ľudovej oslobodzovacej armády do východnej časti Centrálneho Tibetu a po dobytí Čhamda zastavili ďalší vojenský postup na západ a Peking vyzval tibetskú vládu na rokovania o statuse Tibetu. Štrnásty dalajlama Tändzin Gjamccho a členovia lhaskej vlády sa obrátili na OSN a zvažovali aj útek do exilu, ale medzinárodné spoločenstvo neprejavilo nijaký záujem diplomaticky či vojensky vstúpiť do čínsko-tibetského konfliktu. Dalajlama napokon vyslal guvernéra Čhamda Ngaphö Ngawang Džigmeho, aby ako vedúci delegácie rokoval v Pekingu so zástupcami čínskej vlády o statuse Tibetu v rámci Čínskej ľudovej republiky. Niekoľkomesačné zložité rokovania vyústili do podpísania Dohody ústrednej ľudovej vlády a miestnej vlády Tibetu o opatreniach na mierové oslobodenie Tibetu. Tento oficiálny názov jasne ilustruje jednak čínsky záujem prezentovať pričlenenie Tibetu do ČĽR ako „mierové oslobodenie“ (hoci alternatíva vojenského dobytia stále existovala, ak by tibetská delegácia odmietala rokovať) a zároveň aj to, že to nebola dohoda podpísaná medzi dvoma rovnocennými partnermi – za čínsku stranu dokument podpísal Li Wej-chan, predseda vládneho Výboru pre záležitosti národnostných menšín.
Napriek tomu predstavuje táto dohoda unikátny dokument, pretože po prvý raz v takmer 1400-ročných dejinách čínsko-tibetských vzťahov konštatuje, že Tibet tvorí súčasť Číny. Nikdy predtým (v období cisárskej Číny a ani počas Čínskej republiky) zástupcovia Číny a Tibetu nepodpísali dokument, ktorý by expressis verbis uvádzal, že Tibet je súčasť Číny, hoci podľa čínskej interpretácie tvoril Tibet súčasť Číny od polovice 13. storočia. Text preambuly dokumentu odkazuje na údajnú čínsku kontrolu Tibetu v minulosti ako na hlavný argument jeho pričlenenia k Čínskej ľudovej republike. Preambula konštatuje aj to, že kvôli politike „reakčnej vlády“ Kuomintangu a „imperialistickým podvodom a provokáciám“ došlo v 1. polovici 20. storočia k narušeniu tohto – z čínskej perspektívy – prirodzeného stavu. Nijaká iná okrajová oblasť novozaloženej ČĽR k nej nebola pričlenená na základe podobnej dohody, čo ilustruje špecifický status Tibetu po založení socialistického štátu.
Z hľadiska súčasnej čínskej propagandy je prekvapujúce, že v texte preambuly a ani v jednotlivých článkov dohody nenachádzame nijakú kritiku spoločenských, politických a ekonomických pomerov Tibetu pred rokom 1951. V súčasnosti (už od konca 50. rokov) čínska propaganda prezentuje Tibet pred „oslobodením“ ako „peklo na zemi“, otrokársko-feudálny režim, v ktorom lamovia a aristokrati vykorisťovali tibetských otrokov a nevoľníkov. Dohoda z 23. mája 1951 nielenže nijako negatívne nehodnotí tradičný Tibet, ale väčšina z jej sedemnástich bodov hovorí o tom, že spoločensko-politický systém v Tibete zostane aj naďalej zachovaný a nová vláda ľudovej Číny v ňom nespraví nijaké zmeny. Prvý bod, konštatujúci, že „tibetský ľud (…) sa vráti do veľkej rodiny matky vlasti – Čínskej ľudovej republiky“, bol pre pekingských politikov kľúčový, keďže tým definitívne potvrdil územný nárok Číny. V záujme dosiahnutia tohto cieľa boli pripravení na rozsiahle a v podmienkach socialistického centralizovaného totalitného režimu prekvapujúce kompromisy. Jednotlivé články dohody Tibeťanom ponúkli garantovanie politických a ekonomických privilégií vládnucich elít (rodovej aristokracie a vyššieho buddhistického duchovenstva) vrátane postavenia dalajlamu či príjmov buddhistických kláštorov. „Oslobodenie“ vykorisťovaných más sa odložilo na neurčito.
Čínska strana si realisticky uvedomovala, že komunistické myšlienky nemajú v Tibete nijakú podporu a rozhodla sa pre stratégiu spolupráce s tými vrstvami (napr. veľkomajitelia pôdy – kláštory a aristokrati), ktoré boli v iných častiach Číny v rovnakom čase v rámci marxistickej logiky triedneho boja likvidované (často i fyzicky, nielen politicky) pozemkovej reformy. Niektoré články dohody síce konštatujú, že popri tradičných tibetských vládnych orgánoch má pekingská vláda právo budovať vlastné vojensko-administratívne štruktúry v Tibete, ale táto dohoda poskytla Tibetu takú mieru autonómie a samosprávy, ktorú už nikdy neskôr v ČĽR nemal – ani keď 1. septembra 1965 vznikla Tibetská autonómna oblasť. Táto dohoda sa označuje ako 17-bodová, okrem oficiálne zverejnenej verzie však mala aj tajné klauzuly týkajúce sa zachovania telesnej stráže dalajlamu či používania tibetských bankoviek.
Prekvapujúce je aj to, že postupné vytváranie čínskych úradov od jesene 1951 neviedlo v prvých siedmich-ôsmich rokoch k nijakým zásadným politickým a spoločenským reformám. Kláštory fungovali rovnako ako predtým, lhaská vláda spravovala Centrálny Tibet (ochrana vonkajšej hranice a územia ako aj zahraničná politika prešli do rúk Pekingu) a tradičný spoločenský model (so všetkými jeho nespravodlivosťami) zostal v Tibete zachovaný. Tento stav vyvolával v čínskom vedení živé diskusie medzi tými, ktorí – vrátane Mao Ce-tunga – tvrdili, že so socialistickými reformami v Tibete treba počkať, k Tibetu je nevyhnutné pristupovať trpezlivo, postupne si získavať medzi obyvateľstvom podporu pre komunistické myšlienky a tými straníckymi a armádnymi funkcionármi, ktorí argumentovali, že v socialistickej Číne je nepredstaviteľné, aby lamovia a aristokrati naďalej vlastnili pôdu a roľníci pracujúci na poliach boli vo vzťahu osobnej závislosti voči nim a museli im odvádzať dane. Celé 50. roky čínske vedenie viedlo polemiku o správnej stratégii v Tibete, ale až do Veľkého skoku vpred boli garancie 17-bodovej dohody viac-menej zachovávané.
Paradoxný status Tibet ako akéhosi skanzenu feudálnej spoločnosti v socialistickej Číne predstavoval ideologickú výzvu aj pre českých návštevníkov, ktorí svojim československým čitateľom (a tí na vlastné oči videli prenasledovanie kresťanstva od roku 1950) v cestopisoch sprostredkovali dojmy z prosperujúcich kláštorov. Mongolista a tibetológ Pavel Poucha takto opisuje návštevu kláštora Labrang roku 1955: „Všech lámů je tu prý teď kolem tři tisíc. Zde tedy lámaistické buddhistické mnišství stále kvete. Není tu patrný žádný odklon od něho. Člověk sa opravdu musí divit, že je to v nynějším světĕ možné.“ Novinár Karel Beba navštívil Lhasu spolu s ďalšími dopisovateľmi zo socialistických krajín, resp. korešpondentmi západných komunistických denníkov v lete roku 1955 a existencia tradičných náboženských inštitúcií a vykorisťovateľskej triednej spoločnosti v socialistickej krajine, na čele ktorej stála komunistická strana, očividne predstavovala preňho propagandistický problém, ktorý bolo treba vysvetliť československému čitateľovi a aspoň čiastočne tak rozptýliť jeho pochybnosti: „Co je tohle za nesmysl? Mazlit se s mnichy a feudály? Nebo chcete socialistický Tibet vedený církevně šlechtickým souručenstvím? (…) Zkoumajíce vývoj v současném Tibetu rozhodně nevystačíme s hledisky, na něž jsme byli zvyklí doma. Musíme hledat taková, jež odpovídají konkrétní situaci Tibetu. (…) Ani čínští marxisté nevystačili v řešení tibetské otázky s tím, co mělo jinak tak významný úspěch v čínské revoluci.“ V iných častiach Číny (rovnako ako v tom istom čase v Československu) prebiehali protináboženské kampane, počet duchovenstva sa zdecimoval, štát skonfiškoval majetok náboženských inštitúcií (nielen buddhistických, ale aj taoistických, kresťanských a islamských), mnísi a mníšky museli pracovať na poliach a budovy (kostoly, chrámy, mešity) sa zmenili na sklady, školy či úrady. Vrátane kláštorov tibetskej buddhistickej tradície vo Vnútornom Mongolsku, autonómnej oblasti Číny.
Zmena nastala až počas Veľkého skoku vpred (1958–1960), radikálnej maoistickej kampane, ktorá viedla aj k vytváraniu ľudových komún. Stúpenci radikálnych reforiem ich začali vytvárať aj v periférnych oblastiach Tibetu – v Amde (tvoriacom súčasť provincií Kan-su a Čching-chaj) a v Khame (západná časť provincie S’-čchuan). Na severovýchodnom a východnom okraji Tibetskej náhornej plošiny patrila pôda najmä kláštorom a jej konfiškácia ako aj tlak na mníchov, aby sa stali súčasťou ľudových komún a pracovali v nich na poliach, viedli k lokálnym protičínskym povstaniam v lete roku 1958. Tie čínska armáda potlačila a mnohí Tibeťania sa začali presúvať do okolia Lhasy, ktorá – rovnako ako celý Centrálny Tibet – naďalej predstavovala „bezpečný prístav“. Násilná politika v Amde a v Khame však viedla k radikalizácii Tibeťanov, rozsiahlym protičínskym demonštráciám v Lhase a úteku 14. dalajlamu do exilu v Indii v marci 1959. V júni 1959 14. dalajlama na tlačovej konferencii v Indii vypovedal 17-bodovú dohodu a takisto čínska strana sa zriekla dodržiavania svojich záväzkov s argumentom, že tibetská vládnuca elita podporovala protičínske povstania a protesty. Od apríla 1959 čínska vláda začala uskutočňovať radikálne spoločenské a ekonomické reformy: tradičné tibetské vládne štruktúry boli zrušené (a tí členovia tibetskej vlády a úradníci, ktorí nestihli ujsť do exilu, skončili vo väzeniach a pracovných táboroch), moc prešla do rúk čínskych administratívnych a vojenských orgánov (v ktorých boli zastúpení aj Tibeťania), v Tibete prebehla pozemková reforma, majetok kláštorov bol skonfiškovaný a začala prvá fáza rozsiahlej protináboženskej kampane. Čínske materiály tento proces dodnes označujú za „demokratickú reformu“.
17-bodová dohoda je v súčasnosti pre pekingskú vládu dôležitá iba ako dokument, ktorý potvrdzuje historický nárok Číny na Tibet. Čínske denníky (napr. Global Times) si podpísanie tejto dohody dnes pripomenuli v súvislosti s úspechmi ekonomického rozvoja Tibetu a rastom životnej úrovne v posledných dvoch-troch desaťročiach. Na komplikovanú realitu súčasného Tibetu odkazujú iba zmienky o pokračujúcom neohrozenom boji proti separatizmu, obdobie protináboženskej a asimilačnej politiky od konca 50. rokov a počas Kultúrnej revolúcie (1966–1976) sa nespomína vôbec.