Bol starý Tibet peklom na zemi?

Při kritické reflexi tradičního Tibetu není třeba zapomínat, že se jeho obyvatelé nestali nikdy v dějinách až do čínské nadvlády oběťmi státem organizovaného masového násilí, jemuž podlehly přinejmenším v 50tých až 70tých letech desetitisíce “osvobozených” Tibeťanů.

Po vlne záujmu svetových médií, popkultúry a filmových režisérov o Tibet v 90. rokoch, sa táto téma postupne vytráca z povedomia verejnosti. Blížiaca sa návšteva 14. dalajlamu Tändzina Gjamccha na Slovensku aspoň na pár dní upriami našu pozornosť na minulosť i súčasnosť „strechy sveta“.

„Alternatívne“ spravodajské webové portály majú síce iné obľúbené témy, ale v posledných mesiacoch sa na viacerých z nich objavili články venované Tibetu pred rokom 1950, ktoré ho vykresľovali v najčernejších farbách. A ani známy polyhistor, český prezident Miloš Zeman, nevynechal príležitosť, aby v máji prezentoval aj svoje tibetologické vzdelanie: „Ne každý, kdo vyjádří odlišný názor, je pitomeček, ale pokud se několik šašků zabalovalo do tibetských vlajek a nevěděli, že Tibet byl otrokářská společnost, která nikdy nebyla uznána žádným státem, je to opravdu pitomeček.“ Preukázal však akurát vysoký stupeň indoktrinácie čínskou propagandou.

Čínska propaganda už desaťročia (a paradoxne, priamo úmerne s dĺžkou efektívnej a nijakým štátom nespochybňovanej suverenity Pekingu v Tibete sa jej intenzita a sofistikovanosť zintenzívňuje) presviedča svojich obyvateľov (veľmi úspešne) a aj svetovú verejnosť (tu naráža na svoje limity) o tom, že Tibet bol v minulosti otrokárskou a feudálnou spoločnosťou a aj od tohto naratívu odvádza nárok na pričlenenie Tibetu k Čínskej ľudovej republike v priebehu rokov 1950–1951. Druhým argumentom je mýtus o historickom nároku Číny na Tibet, ktorý je na časovej osi vágne datovaný niekde do rozmedzia „odjakživa“ a 13. storočie.

Tibet pred rokom 1950 bol feudálnou teokratickou spoločnosťou, v ktorej bol majetok (v prvom rade pôda) skoncentrovaný v rukách tibetskej vlády reprezentovanej dalajlamom, niekoľkých aristokratických rodov a buddhistických kláštorov, respektíve ich najvýznamnejších predstaviteľov – znovuzrodencov. Politická moc bola na centrálnej i lokálnej úrovni prevažne v rukách buddhistického  duchovenstva: mníchov, lamov, a znovuzrodencov. Vysoký stupeň závislosti veľkých skupín roľníkov na svojich zemepánoch spĺňal charakteristiky toho, čo v európskych dejinách označujeme ako feudalizmus.

Otázka sociálneho statusu a právneho postavenia tibetských roľníkov, tvoriacich väčšinu populácie, je však komplikovaná a v odbornej literatúre o tom existujú dlhé polemiky. V tibetčine sa na označenie „bežných ľudí“ – teda nie mníchov či aristokratov – používal termín miser, okrem tohto slova však existovali aj presnejšie termíny thälpa, düčchung a mibog odrážajúce rozličný status a povinnosti poddaných. Roľníci pracovali na poliach, ktoré patrili kláštorom, aristokratickým rodom alebo tibetskej vláde v Lhase. Okrem pracovných povinností, museli zväčša platiť aj dane – v naturáliách alebo v peňažnej forme. Ich povinnosťou bola aj nútená práca pre potreby vlády, zväčša doprava tovarov alebo doprava úradníkov na oficiálnych cestách. Poddaní však zároveň mali právo dedične využívať pôdu, ktorú im pridelil na vlastnú obživu ich pán. Túto pôdu nemohli predávať či prenajímať, ale práva na jej využívanie boli pomerne silné. Poddaní patriaci do kategórie thälpa mali relatívne najväčšie práva. V prípade, že si splnili svoje pracovné a daňové povinnosti, nikto ich nemohol pripraviť o pôdu, ktorú mohli dedične využívať. Ak sa tak stalo, mohli sa súdiť. Niektorí z týchto roľníkov thälpa mali pomerne slušnú životnú úroveň a mali dostatok zdrojov, aby si najímali služobníctvo. Poddaní patriaci do kategórie düčchung a mibog (najnižšej sociálnej vrstvy) viac-menej zodpovedajú európskemu chápaniu nevoľníctva. Otrok či otrokárska spoločnosť sú v kontexte tradičného Tibetu neadekvátnymi termínmi.

Privilegované postavenie v tradičnej tibetskej spoločnosti mali mnísi. A vstup do kláštory bol alternatívou (a v istých obdobiach aj jednou z foriem daňových povinností) otvorenou pre obyvateľov zo všetkých sociálnych vrstiev. V tradičnom Tibete žilo okolo 100-120 tisíc   mníchov (počet mníšok bol relatívne zanedbateľný) tvoriacich približne 15% obyvateľstva. Táto veľká skupina ekonomicky neproduktívnych mužov predstavovala priveľké bremeno pre tibetskú ekonomiku, ale vzhľadom na dominantný politický vplyv duchovenstva boli akékoľvek pokusy o zásadné reformy vopred odsúdené na neúspech.

Obdobie od zániku poslednej čínskej dynastie Čching roku 1911 do vstupu čínskej Ľudovej oslobodzovacej armády do Centrálneho Tibetu v októbri 1950 predstavovalo pre Lhasu jedinečnú možnosť na uskutočňovanie modernizačného programu a zároveň riešenie svojho štátoprávneho statusu, keďže Čína bola zaneprázdnená vlastnými problémami. Táto príležitosť však zostala nevyužitá. Napriek tomu, že vtedajší 13. dalajlama Thubtän Gjamccho si – aj vďaka skúsenosti nedobrovoľného exilu v Britskej Indii v rokoch 1910–1912, kam utiekol pred cisárskou armádou – uvedomoval nevyhnutnosť reforiem, konzervatívne buddhistické kruhy jeho nesmelé pokusy úspešne sabotovali. Armádu sa nepodarilo zmodernizovať, keďže nová vojenská elita by mohla predstavovať nežiaducu konkurenciu pre lamov a dva pokusy založiť jednu modernú školu v Lhase, v ktorej by sa vyučovala aj matematika či angličtina, sa stretli s odporom kláštorom, ktoré neboli pripravené stratiť svoj monopol na vzdelávanie. 13. dalajlama však aspoň zrušil niektoré prísne telesné tresty, tie dnešní „spravodajskí alternatívci“ takisto uvádzajú ako dôkaz toho, že tradičný Tibet bol peklom na zemi.

Viacerí vplyvní Tibeťania si uvedomovali nevyhnutnosť reforiem – patril k nim aj 14. dalajlama a aj preto v prvých rokoch čínskej vlády prejavoval isté sympatie k marxizmu a čínskej verzii socializmu. Paradoxne, mnohí z tých, ktorí podporovali politiku Pekingu v Tibete, keďže ju vnímali ako účinnú „liečbu“ nespravodlivostí tradičnej tibetskej spoločnosti a distribúcie politického a ekonomického vplyvu v nej, v dôsledku čínskej politiky skončili buď vo väzení, ako napríklad 10. pančhenlama Čhökji Gjalcchän, alebo prišli o život, ako vplyvný lama Šerab Gjamccho, ten v 50. rokoch zastával post viceguvernéra provincie Čching-chaj obývanej prevažne Tibeťanmi, ktorý zomrel počas Kultúrnej revolúcie roku 1968 v dôsledku dvojročného prenasledovania fanatickými červenými gardistami. Ďalším paradoxom čínskej politiky je, že po pričlenení Tibetu v máji 1951, keď bola podpísaná tzv. 17-bodová dohoda, boli všetky privilégiá tradičných vládnucich elít zachované a postavenie „otrokov“ v Tibete sa nijako nezlepšilo. Zlom nastal až po sérií protičínskych povstaní v rokoch 1958–1959, keď napokon 14. dalajlama v marci 1959 utiekol do exilu v Indii, kam ho nasledovali tisíce jeho rodákov zo všetkých spoločenských vrstiev.

Vykresľovanie Tibetu ako otrokárskej spoločnosti, ktoré sa stalo od konca 50. rokov jedným z ústredných motívov čínskej propagandy, má legitimizovať pričlenenie Tibetu k Číne a radikálne spoločenské a ekonomické reformy, ktoré vtedy Peking inicioval. Nikto nespochybňuje nespravodlivosť tradičného Tibetu a 14. dalajlama a ani nijakí iní vplyvní Tibeťania dnes nehovoria o tom, že by sa tento tradičný spoločenský model mal niekedy obnoviť. Popri kritickej reflexii tradičného Tibetu však netreba zabúdať ani na to, že nikdy v tibetských dejinách sa nestali obeťami štátom organizovaného násilia (pod heslami triedneho boja, protináboženskej kampane alebo Kultúrnej revolúcie) toľké tisíce či dokonca desaťtisíce Tibeťanov ako od konca 50. rokov do polovice 70. rokov kvôli vtedajšiemu pekinskému režimu.

Publikace tohoto článku: Denník N, 27.9.2016