Diskusie okolo návštevy 14. dalajlámu na Slovensku a v Čechách v polovici októbra, oficiálne vyhlásenia z Pekingu reagujúce na jeho súkromné stretnutia s politikmi a následné reakcie slovenského premiéra a ministra zahraničných vecí, respektíve štyroch českých najvyšších ústavných činiteľov vniesli do médií i spoločnosti otázku adekvátnej zahraničnej politiky štátov našej veľkosti s Čínskou ľudovou republikou.
Pri analýze súčasnej čínskej zahraničnej politiky nezaškodí pohľad do zdanlivo dávnej a prekonanej minulosti. Pričom tento odkaz na historický kontext nemá vzbudiť dojem, že súčasné vzťahy Pekingu s okolitým svetom sú iba mierne modifikovanou verziou čohosi minulého. No zároveň sa vynárajú isté znepokojujúce analógie, obzvlášť keď tieto vzťahy vnímame z perspektívy Slovenska či Česka, teda politicky i ekonomicky relatívne marginálnych štátov nehrajúcich v globálnej politike „prvé husle“.
Vládca Podnebesia
Model zahraničných vzťahov cisárskej Číny sa vytvoril pred vyše dvoma tisícročiami, v období vlády dynastie Chan (2. stor. pred n. l. – 2. stor. n. l.). Vychádzal z vlastnej perspektívy Číny ako Čung-kuo, teda „Ríše stredu“, pričom termín Čung-kuo je dodnes čínskym skráteným označením vlastného štátu. Táto Ríša stredu sa pokladala za civilizačne nadradenú všetkým okolitým ríšam a etnikám, ktoré vnímala ako hierarchicky nižšie viac či menej „barbarské“ politické entity. Čínsky cisár nevnímal geografické či etnické limity svojej vlády (pričom teritoriálny koncept toho, čo je Čína, jednotlivé dynastie chápali a realizovali odlišne), ale teoreticky mal byť ako Syn Nebies, čo bol jeden z jeho titulov, vládcom celého Podnebesia, t.j. fakticky celého Číňanom v konkrétnom období známeho sveta. Skutočný cisár, Syn Nebies, podľa čínskeho videnia sveta nevládol iba v Číne Číňanom, ale jeho charizma morálneho a kompetentného panovníka v kombinácii s civilizačnou nadradenosťou cisárskej ríše mali ako magnet priťahovať okolité etniká, ktoré sa mali asimilovať a stať sa tak súčasťou čínskeho sveta. Vládcovia okolitých etník mali prijať vazalské postavenie vo vzťahu k čínskemu cisárovi a akceptovať jeho postavenie jediného legitímneho vládcu Podnebesia. Realita bola, samozrejme, komplikovanejšia, ako o tom svedčia napríklad aj dlhé stáročia, keď bola Čína dobytá cudzími ríšami (Mongolmi či Mandžuami), ale dôležitý je tento idealizovaný normatívny rámec, ako by mali zahraničné vzťahy fungovať.
Akt podriadenosti
V dvetisícročnej praxi to znamenalo, že od panovníka cudzej ríše sa očakávalo, že vyšle misiu na cisársky dvor s tribútom (tvorili ho takzvané miestne produkty, zväčša tovary typické pre daný región), jeho vyslanec sa na audiencii pokloní pred čínskym cisárom a dotkne sa čelom zeme (čínsky kchou-tchou) a týmto symbolickým aktom prejaví subordináciu voči Synovi Nebies. Čínske pramene obsahujú bohaté informácie o takýchto tribútnych misiách a práve aj na základe týchto záznamov vznáša Čína dodnes svoje historické nároky na konkrétne susediace regióny (napríklad Tibet). Pre cisársky dvor bol tento akt podriadenosti veľmi dôležitý, lebo názorne ilustroval, že Syn Nebies je skutočným vládcom Podnebesia, nie iba Číny, a jeho autoritu skutočne uznávajú aj okolité štáty, ekonomický prínos samotného tribútu bol pritom zanedbateľný.
Povinná jazda
Prečo to však okolité štáty robili a ako to interpretovala druhá strana týchto – z čínskej perspektívy – nerovnoprávnych vzťahov? Čína bola vo východnej Ázii dlhé storočia kľúčovou politickou, vojenskou i ekonomickou veľmocou a jediným spôsobom, ako s ňou nadviazať vzťahy (okrem alternatívny dobyť ju, čo sa však podarilo iba nemnohým ríšam) bolo akceptovať čínsky diplomatický protokol a pokloniť sa pred cisárom. Pre zahraničnú politiku cisárskej Číny bolo charakteristické aj úzke prepojenie medzi politickým a obchodným aspektom zahraničných vzťahov. Ak chcela ktorákoľvek krajina obchodovať s Čínou, najprv musel jej zástupca spraviť kchou-tchou. Pre okolité ríše prinášal tento akt veľké ekonomické výhody – cisár štedro obdaroval členov diplomatickej misie, poslal po nich bohaté dary panovníkovi, umožnil členom misie obchodovať v hlavnom meste, súhlasil s otvorením pohraničných trhov, na ktorých mohli príslušníci danej ríše predávať vlastné tovary a nakupovať čínske. Ekonomicky predstavoval tribútny systém často obrovskú záťaž pre cisársku pokladnicu: v čínskych prameňoch nájdeme zmienky o diskusiách cisárskych úradníkov kritizujúcich finančnú náročnosť celého mechanizmu zahraničných vzťahov a v istých obdobiach musel cisár dokonca vydať edikty limitujúce frekvenciu takzvaných tribútnych misií (napríklad z Tibetu) a stanovujúca presné kvóty na počet ich členov, pretože si to dynastia nemohla dovoliť. Zachovanie politického dekóra a fikcie o nadradenom postavení čínskeho cisára však bolo dôležitejšie ako argumenty cisárskej pokladnice.
Panovníci okolitých krajín vstupovali do tohto modelu vzťahov primárne preto, že to bolo pre nich ekonomicky výhodné a zároveň nadviazanie diplomatických vzťahov s čínskym cisárom zvyšovalo ich politickú legitimitu a prestíž vo vlastných ríšach. Takisto množstvo tribútnych misií bolo pre čínskych úradníkov a historikov dôkazom, že konkrétny cisár či dynastia sú naozaj legitímnymi držiteľmi tzv. mandátu Nebies. Z nečínskych prameňov (napríklad tibetských, ale aj mnohých iných) je zrejmé, že daná ríša v konkrétnom období nevnímala svoje politické postavenie ako subordinované vo vzťahu k Číne a celý rituál kchou-tchou bol len „povinnou jazdou“ otvárajúcou dvere k čínskymi tovarom a trhom. Niekedy dokonca – vzhľadom na množstvo a pravidelný prísun darov z Číny – interpretovali toto postavenie presne opačne, teda vnímali cisársku Číny ako svojho vazala.
Západný model
V priebehu 19. storočia vtedajšia čínska dynastia Čching dramaticky narazila na politickú a vojenskú moc expanzívnych západných štátov a voľky-nevoľky vstúpila do západného modelu zahraničných vzťahov vychádzajúcich zo (západného) medzinárodného práva a princípu rovnoprávnosti jednotlivých aktérov odhliadnuc od počtu obyvateľov, územnej rozlohy či hospodárskej sily. Sinocentrický model zahraničných vzťahov sa rozpadol a aj Čínska ľudová republika už v 50. rokoch deklarovala päť princípov svojej zahraničnej politiky (vzájomné rešpektovanie územnej celistvosti a zvrchovanosti, nezasahovanie do vnútorných záležitostí, neútočenie, rovnoprávnosť a vzájomná výhodnosť, mierové spolužitie) rešpektujúcich realitu moderného fungovania medzištátnych vzťahov. V reakcii na silnejúci vplyv Číny v regióne i v globálnom rámci v posledných dvoch-troch desaťročiach prezident Chu Ťin-tchao (2002–2012) formuloval politiku „mierového rastu Číny“, ktorá mala najmä susedov ubezpečiť, že Peking nepredstavuje pre nich hrozbu a napríklad v územných sporoch (Juhočínske a Východočínske more) nebude postupovať agresívne. Súčasný prezident Si Ťin-pching však najmä v Juhočínskom mori zvolil oveľa asertívnejšie presadzovanie čínskych záujmov, čo oprávnene vyvoláva znepokojenie v ázijsko-pacifickej oblasti.
Kto je rovnoprávny?
ČĽR napríklad aj v tzv. formáte 16 + 1, ktorý pred štyrmi rokmi vytvorila a združila doň 16 postkomunistických krajín strednej a východnej Európy vrátane Slovenska (a otázku jeho výhodnosti konkrétne pre nás, resp. diskusiu o tom, či to nie je stratégia na rozdelenie štátov EÚ, v tejto chvíli nechávam otvorené), opakovane zdôrazňuje, že odhliadnuc od veľkosti konkrétnych štátov, má Peking záujem na rovnoprávnom a obojstranne výhodnom partnerstve. Udalosti z druhej polovice októbra a aj spomienky na cisársku minulosť však vyvolávajú isté otázniky o tom, či dnes neexistuje medzi rétorickou rovinou a praxou priveľká priepasť. Nepochybujem o tom, že Čína napríklad s krajinami združenými v G7 alebo G20 zaobchádza ako s rovnoprávnymi partnermi rešpektujúc ich politickú, ekonomickú a často aj vojenskú silu, ale nie som si istý, či to platí aj pre desiatky menších krajín v jej bližšom či vzdialenejšom susedstve. Jednak kvôli prílišnej submisívnosti ich politických lídrov a jednak kvôli čoraz asertívnejšej rétorike i politike Číny.
Skúška správnosti
Symbolická rovina rešpektovania čínskej perspektívy v medzinárodných vzťahoch sa dnes už neprejavuje poklonením sa jej prezidentovi a generálnemu tajomníkovi Ústredného výboru Komunistickej strany v Číny v jednej osobe, ale konkrétne v prvom rade tým, že štát, ktorý chce nadviazať diplomatické vzťahy s Pekingom, musí deklarovať, že uznáva čínsky územný nárok na Taiwan a teda fakt, že tento ostrovný štát je iba jednou z provincií ČĽR. Hoci všetkým je jasné (vrátane pekinských lídrov), že Čínska republika na Taiwane je fakticky nezávislým prosperujúcim a demokratickým štátom s vlastnou zákonodarnou, výkonnou i súdnou mocou, na ktoré nemá Peking už takmer 70 rokov nijaký vplyv. Okrem tohto rituálneho osvojenia si fiktívnej reality sa ďalšou „skúškou správnosti“ stáva už aj odsúdenie dalajlámu ako separatistu a čo najservilnejšie deklarovanie toho, že konkrétny štát rešpektuje územnú celistvosť a zvrchovanosť Číny, ktorú však 14. dalajláma nijakým spôsobom neohrozuje. A predpokladám, že v prípade pokračujúceho submisívneho postoja voči Číne (zaobaleného napríklad do strategického partnerstva, ktoré bolo dopriate Českej republike) sa dožijeme aj toho, že Peking bude požadovať, aby sme podporili jeho neobhájiteľné územné nároky v Juhočínskom mori. Že tento scenár nie je celkom nereálny, ilustrujú reakcie najvyšších predstaviteľov takých krajín ako Keňa, Sierra Leone či Zimbabwe, ktoré po júnovom rozhodnutí Medzinárodného súdneho dvora v Haagu odmietajúcom čínske nároky, vzápätí podporili čínske stanovisko (spochybnenie jurisdikcie súdu v Haagu, zdôrazňovanie bilaterálneho riešenia sporov, nárok Pekingu na celú oblasť) rovnako servilným slovníkom, akým štyria najvyšší českí ústavní predstavitelia reagovali na stretnutie ministra kultúry Daniela Hermana so 14. dalajlámom.
Slamení panáci
Poučenie z cisárskej minulosti spočíva aj v čínskom chápaní úzkeho prepojenia medzi zahraničnou politikou a obchodom. Obchodné kontakty sú nástrojom, prostredníctvom ktorého sa Čína usiluje prejaviť svoju blahosklonnosť voči konkrétnemu štátu a jediným kritériom nie je ekonomická výhodnosť. V súčasnosti – na rozdiel od cisárskeho obdobia – ide najmä investície, hoci český príklad názorne ilustruje mnohé problémy, ktoré čínske investície prinášajú (napríklad nekritický spôsob informovania o Číne v českých médiách spoluvlastnených čínskymi investormi) a aj to, že za bombastickými deklaráciami sa v skutočnosti skrývajú oveľa skromnejšie reálne toky peňazí a ich význam pre české hospodárstvo je zatiaľ zanedbateľný. Jedno percento zahraničných investícii z ČĽR na Slovensku ani nestojí za zmienku napriek tomu, že premiér Fico vyvoláva zdanie, že neoficiálne stretnutie prezidenta Kisku so 14. dalajlámom zásadne poškodilo hospodárske záujmy Slovenska. Politické vzťahy iste poškodilo, no najmä kvôli iracionálnym slameným panákom, ktorými máva čínska strana. Ak by sme však vzájomné vzťahy s iným štátom redukovali iba na reálny prínos pre našu ekonomiku, tak by bolo pre nás rozumné zvážiť užšiu spoluprácu s Taiwanom.
Odlišné zdroje legitimity
Odkaz na minulosť je prínosný aj v otázke politickej legitimity tribútnych vzťahov vo vzťahu k čínskemu cisárovi a vládcovi ríše vstupujúcej do takéhoto partnerstva pred stáročiami. Čínski lídri svoju legitimitu dnes neopierajú (a ešte dlho nebudú) o mandát vychádzajúci z demokratických volieb, ale z efektívneho ekonomického spravovania štátu (ten sa prejavuje aj rastom životnej úrovne obyvateľov Číny) a z nacionalistickej rétoriky obrany čínskych kľúčových záujmov tvárou tvár nepriateľským silám v zahraničí. Deklarácie lojality (napríklad tá pražská) sú preto pre čínsky režim dôležitými symbolickými aktmi, o ktorých štátom kontrolované médiá podrobne informujú – čínsky divák či čitateľ sa však už nedozvie nič o vlne odporu, ktorú toto stanovisko vyvolalo na českej politickej scéne a v celej spoločnosti, už ani nehovoriac o tibetských zástavách vlajúcich pred všetkými najvýznamnejšími českými univerzitami. Legitimita našich politických predstaviteľov sa odvíja od našich rozhodnutí vo voľbách, ale odstrašujúci príklad českého prezidenta Zemana názorne ilustruje, že servilnosť voči Číne a vlastná prezentácia svojej osoby ako toho, kto otvára brány čínskym investorom, je dôležitým prvkom jeho prezidentskej agendy. Čínska strana by si však možno mala uvedomiť, že v našom regióne je konkrétna zostava vládnucej politickej garnitúry výsledkom čohosi tak nevyspytateľného, ako sú parlamentné voľby. Priveľký diplomatický tlak a priveľký stupeň servilnosti voči Číne môže viesť k tomu, že sa z politiky voči Pekingu stane vnútropolitická téma (a v Česku sa ňou už očividne stáva), čo môže mať za výsledok aj to, že budúca vládna moc bude oveľa zdržanlivejšia voči ČĽR. Inými slovami, že súčasné čínske diplomatické úspechy v Prahe sa môžu ukázať o pár rokov ako kontraproduktívne.
Citlivejší slovník
Čínska ľudová republika prešla za posledných štyridsať rokov obdivuhodný kus cesty a jej ekonomický rozvoj i miera modernizácie sú jedinečné v jej dejinách, no i v globálnom meradle. Súčasťou čínskej reality je aj množstvo problémov, často oveľa fundamentálnejších ako sú tie, s ktorými zápasí Slovensko v procese politickej a ekonomickej transformácie od roku 1989, a je primárne na čínskych politikoch a obyvateľoch, aby hľadali adekvátne odpovede na tieto výzvy.
V medzinárodných vzťahoch by však Peking mal podľa môjho názoru citlivejšie zvažovať svoj diplomatický slovník a zahraničnú politiku napríklad voči štátom v strednej Európe realizovať tak, aby bral do úvahy našu demokratickú skúsenosť a pluralitné názory v spoločnosti. V opačnom prípade to môže vyvolávať oprávnené otázky, či je Čína naozaj schopná udržiavať rovnoprávne vzťahy a aká tenká je hranica medzi strategickým partnerstvom a strategickým vazalstvom.