Stane sa z Buddhu Šákjamuniho komunista a Číňan?

Čínske orgány v posledných troch rokoch propagujú tzv. sinizáciu (počínštenie) náboženstiev (cung-ťiao čung-kuo-chua) ako nový program náboženskej politiky. V skutočnosti je táto sinizácia náboženstva (ktorej deklarovaným cieľom má byť aj posilňovanie čínskych prvkov v jednotlivých náboženských tradíciách, čo v prípade buddhizmu, islámu či kresťanstva nebude ľahká úloha…) iba ďalšou etapou represívneho prístupu voči všetkým štátom tolerovaným náboženstvám v Číne.

Čínska ľudová republika sa od začiatku 50. rokov systematicky usilovala zlikvidovať náboženstvá, ktoré v novej, socialistickej Číne už nemali mať svoje miesto. Počas „kultúrnej“ revolúcie (1966–1976) sa otvorene deklarovaným cieľom režimu stalo vytvoriť druhý (po Albánsku, ktoré splnenie plánu slávnostne oznámilo už v októbri 1967) ateistický štát na svete a zničené boli takmer všetky kostoly, chrámy či mešity. Uvoľnenie po smrti diktátora Mao Ce-tunga v septembri 1976 neprinieslo iba ekonomické reformy, ale aj relatívne liberálnu verziu komunistického režimu v 80. rokoch. Politický odmäk okamžite viedol k tzv. náboženskej horúčke (cung-ťiao že), Číňania sa v duchovnom vákuu po vyprázdnení komunistickej utópie vracali k tradičným (buddhizmus, taoizmus, islám), ale aj západným (kresťanstvo) náboženstvám, zničené svätostánky boli opravované a počet veriacich rýchlo stúpal (a dodnes rastie). Osobitne v Tibete a v Sin-ťiangu mala obnova tibetského buddhizmu, resp. islámu masový charakter a čínsky režim zaskočila.

Po krvavom potlačení demokratizačného hnutia v júni 1989 sa vláda rozhodla „pritiahnuť skrutky“ a tento proces viac-menej kontinuálne pokračuje dodnes. V oblasti náboženskej politiky (čínske úrady analyzovali aj úlohu náboženských štruktúr a veriacich pri demontáži komunizmu v Poľsku a Československu) to znamenalo formulovanie tézy o tom, že náboženstvá sa v Číne musia prispôsobiť socializmu. Režim reagoval na to, že ani Marxovo tvrdenie o postupnom zániku náboženstva v socialistickej spoločnosti neplatí a ako podmienku existencie náboženstiev stanovil, že ich predstavitelia a aj veriaci musia byť lojálni nielen štátu, ale – vzhľadom na to, že v Číne štát rovná sa komunistická strana – aj Strane a jej ideológii. Čínska náboženská politika sa síce formálne odvoláva na princíp odluky náboženstva od štátu (a ten je základom vzťahu štátu a náboženstva aj v západných demokraciách), ale v praxi to znamená, že náboženstvá síce nemajú na výkon politickej moci nijaký vplyv, ale štát si osobuje právo masívne zasahovať do náboženského života nielen pokiaľ ide o organizačné, administratívne, finančné či personálne otázky, ale usiluje sa do náboženského vzdelávania presadzovať aj stranícku ideológiu. Reštriktívna náboženská politika sa osobitne zameriava na tie náboženstvá, ktoré vyznávajú „politicky nespoľahlivé“ skupiny obyvateľstva: v prvom rade Tibeťania a aj Ujguri, čeliaci v posledných mesiacoch totalitným praktikám, ktorí už koncom 80. rokov začali protestovať proti čínskej národnostnej a náboženskej politike.

Od začiatku 90. rokov začali miestne úrady doslova chrliť rozličné nariadenia a vyhlášky detailne upravujúce rozličné aspekty náboženského života. Pre čínske právne prostredie je však charakteristické, že dodnes neexistuje nijaký zákon (s výnimkou jedného vágneho článku ústavy ČĽR), ktorý by jasne vymedzoval legislatívny rámec pôsobenia náboženstiev v Číne.

Súčasťou obnovenia kontroly nad náboženským životom boli štátne školy vzdelávajúce duchovenstvo jednotlivých náboženstiev, vrátane tibetského buddhizmu. Už v tomto období sa v čínskych dokumentoch objavila požiadavka, že úlohou týchto vzdelávacích inštitúcií je „vychovávať buddhistických odborníkov a výskumných pracovníkov, ktorí úprimne milujú vlasť, podporujú vedúcich predstaviteľov Komunistickej strany Číny a socialistický systém a pridržiavajú sa štyroch základných princípov“ (nasledovanie socialistickej cesty; podpora diktatúry proletariátu; podpora vedúcej úlohy KSČ; pridržiavanie sa marxizmu-leninizmu a myšlienok Mao Ce-tunga). Politické školenia sa od roku 1996 rozšírili aj do tibetských kláštorov v rámci kampane „milovať vlasť a milovať náboženstvo“. Tí mnísi a mníšky, ktorí odmietli kritizovať 14. dalajlamu ako separatistu či verejne deklarovať lojalitu Strane, museli kláštory opustiť a v niekoľkých prípadoch úrady dokonca zatvorili celé menšie kláštory. Táto kampaň sa po roku 2001 rozšírila aj medzi islámskych duchovných v Sin-ťiangu.

Najnovšia iniciatíva čínskych úradov v Tibete teda nie je prekvapením, ale iba ďalším ohnivkom z čoraz tesnejšej reťaze obopínajúcej Tibet i Tibeťanov. Čínske nariadenie z roku 2007 o tom, že budúceho dalajlamu bude vyberať pekinská vláda prispelo k masovým protičínskym demonštráciám v marci 2008. Po nich nasledovali ďalšie kampane a zatýkania, samoupálenia takmer 150 Tibeťaniek a Tibeťanov, na ktoré miestne orgány reagovali vybudovaním hustej siete policajných staníc, kamerovými systémami monitorujúcimi aj kláštory, či vysielaním komunistických kádrov, dozerajúcich na tibetské rodiny a kláštorné komunity. Z Tibetu v posledných rokoch neprichádzajú nijaké dobré správy, ak si teda odmyslíme delegácie čínskych i tibetských propagandistov vysielané do zahraničia (vrátane Slovenska) a ich domáce hlásne trúby: napríklad – neprekvapujúco – poslanca Blahu.

Posilňovanie kontroly Strany nad náboženstvom názorne ilustruje aj zrušenie Štátneho úradu pre náboženské záležitosti v marci 2018. Tento aspoň formálne samostatný vládny orgán mal na starosti formuláciu a implementáciu náboženskej politiky. Jeho agenda prešla na Oddelenie jednotného frontu, stranícky orgán priamo podriadený Ústrednému výboru Komunistickej strany Číny. V tomto kontexte začiatok normalizácie vzťahov medzi Svätou stolicou a ČĽR koncom septembra tohto roku prichádza v najnevhodnejšom čase zvyšujúcich sa represií komunistického režimu voči náboženstvám.

Silnejúca paranoja Si Ťin-pchingovho režimu, ktorá sa prejavuje napríklad aj plánom totálnej kontroly obyvateľstva prostredníctvom „systému spoločenskej dôveryhodnosti“, v ktorom chce štát svojim občanom udeľovať červené a čierne body a neposlušným limitovať ich slobody, svedčí o prekvapujúcej neistote pekinského vedenia a nie je dobrou správou ani pre blízke či vzdialenejšie zahraničie, keďže Čína sa usiluje prostredníctvom iniciatívy Jeden pás, jedna cesta (Nová hodvábna cesta) exportovať nielen tovary, ale aj svoj spoločenský model spájajúci autoritársky režim s asociálnou trhovou ekonomikou.

Martin Slobodník, autor je sinológ a tibetológ, pôsobí na FiF UK

Publikace tohoto článku: Denník N, 9.11.2018