Čínska politika v Sin-ťiangu je už desaťročia v mnohom podobná systematickému potláčaniu národnostných, náboženských a ľudských práv v Tibete, ale až donedávna sa o prenasledovanie Ujgurov zahraničné médiá a ani politici nezaujímali. Ujguri nemajú svojho dalajlámu, ktorý by o ich situácii mohol hovoriť na medzinárodných fórach a navyše majú tú „smolu“, že vyznávajú islam.
Územie dnešného Sin-ťiangu sa dostalo pod akú-takú čínsku kontrolu roku 1759, keď mandžuská dynastia Čching porazila miestnych mongolských vládcov. Sin-ťiang („nové pohraničie“) sa roku 1884 stal čchingskou provinciou, ale po zániku dynastie roku 1911 novozaložená Čínska republika vyhlásila Sin-ťiang za súčasť svojho územia. V skutočnosti tam však autonómne vládli Číne viac či menej lojálni guvernéri, ktorí v istých obdobiach mali oveľa bližšie k Moskve ako k Pekingu a museli čeliť vzburám niektorých častí provincie, v ktorých sa miestne ujgurské elity usilovali založiť vlastné, nezávislé štáty.
Keď sa Sin-ťiang roku 1949 stal súčasťou Čínskej ľudovej republiky, vláda v Pekingu začala s politikou systematického presídľovania Číňanov do strategicky citlivého pohraničného regiónu, ich počet sa zvýšil z vtedajších štyroch percent na dnešných 50 percent. Približne 10 miliónov Ujgurov sa v Sin-ťiangu ocitlo v postavení menšiny.
Obdobie vlády Mao Ce-tunga prinieslo Sin-ťiangu (a celej Číne) sériu politických kampaní a tragických represálií, ktorých vrcholom bola takzvaná Kultúrna revolúcia (1966–1976). Postmaoistické uvoľnenie 80. rokov viedlo v Sin-ťiangu (i v Tibete) k náboženskej obnove a návratu k vlastnej identite. Ujguri, hovoriaci turkickým jazykom, používajúci arabské písmo a kultúrne oveľa bližší napríklad Uzbekom či Kazachom ako Číňanom, začali v 90. rokoch formulovať aj svoje politické požiadavky. Čínska vláda všetky prejavy nespokojnosti potláčala a postupne zvyšovala tlak na ujgurskú spoločnosť.
Špirála represie
Po 11. septembri 2001 Peking pod zámienkou vojny proti terorizmu spustil v Sin-ťiangu kampaň proti takzvaným trom silám (etnický separatizmus, náboženský extrémizmus a násilný terorizmus), čo viedlo k ďalším demonštráciám (často aj masovým – napríklad v júli 2009 v Urumči) a radikalizácii malej časti Ujgurov, ktorá spôsobila ozbrojené útoky na policajné stanice, ale aj na civilistov – napríklad v októbri 2013 v centre Pekingu). Skupiny Ujgurov sa pridali k Al-Káide a bojovali aj na strane Islamského štátu, vrátane v súčasnosti prebiehajúceho vojenského konfliktu v Sýrii.
Špirála štátom organizovanej represie a ujgurského násilia sa rozkrútila. Obeťou čínskej kampane sa stal aj docent Ilham Tohti z pekinskej Centrálnej univerzity pre národnosti, ktorého v roku 2014 odsúdili na doživotie za údajný separatizmus, lebo si dovolil kritizovať niektoré aspekty čínskej kultúrnej a ekonomickej politiky v Sin-ťiangu.
Nová vlna inštitucionalizovanej represie čínskeho štátu sa začala v lete roku 2016, keď sa straníckym tajomníkom stal Čchen Čchüan-kuo, ktorý predtým zastával rovnakú funkciu v Tibete a podarilo sa mu potlačiť akékoľvek prejavy odporu. Skúsenosť s politickou indoktrináciou a šírením atmosféry strachu ho v očiach Pekingu dostatočne kvalifikovala na pôsobenie v Sin-ťiangu. Hneď po jeho príchode sa masívne zvýšili výdavky na policajné a polovojenské zložky a vnútornú bezpečnosť.
Inštalácia kamerových systémov na rozpoznávanie tváre a monitorujúcich fakticky všetky obce boli prvým krokom na zastrašenie obyvateľstva. Povinné odoberanie vzoriek DNA, inštalácia čipov do áut patriacich Ujgurom, budovanie stoviek policajných staníc v ujgurských častiach miest, povinné kontroly obsahu mobilných telefónov, monitorovanie internetovej komunikácie, policajné kontroly v uliciach miest a na cestách, zatváranie mešít, zákaz sláviť ramadán, zákaz neplnoletým zúčastňovať sa na náboženských aktivitách, vytláčanie ujgurčiny z verejného priestoru, sa stali každodennou súčasťou reality. Cieľom perzekúcie zo strany štátu sa stali všetci Ujguri a aj ďalšie, islam vyznávajúce etniká v Sin-ťiangu (napríklad Kazachovia).
Od roku 2017 – ako vidno aj zo satelitných snímok – sa začali budovať desiatky takzvaných prevýchovných centier, do ktorých sú bez súdneho rozhodnutia odvádzané desaťtisíce Ujgurov, aby tam nedobrovoľne strávili niekoľko týždňov, mesiacov či rokov v závislosti od toho, ako skoro „preukážu svoju lojálnosť“ čínskemu štátu a Komunistickej strane Číny. Týmito zariadeniami podľa odhadov za posledný rok prešlo 600-tisíc až milión Ujgurov. V rámci takzvanej „deextremizácie“ sa musia každodenne zúčastňovať ideologických školení, kde sa naspamäť učia citáty čínskeho lídra Si Ťin-pchinga, musia deklarovať, že milujú štát a komunistickú stranu, zriecť sa islamu či študovať čínsku ústavu.
Spomienky na Kultúrnu revolúciu
Táto politika svojím rozsahom a intenzitou vyvoláva spomienky na Kultúrnu revolúciu. Čínska vláda však vtedy ani zďaleka nefungovala tak efektívne, nemala k dispozícii toľko peňazí a nedisponovala najmodernejšími technológiami na sledovanie obyvateľstva. Čínske vedenie akúkoľvek kritiku odmieta, existenciu prevýchovných táborov popiera a hovorí iba o rekvalifikačných centrách či systéme ďalšieho vzdelávania.
Pre systematickú štátnu propagandu (a tradičný čínsky pocit nadradenosti vo vzťahu k iným etnikám) v otázke represií proti Ujgurom či Tibeťanom môžu pekinskí lídri rátať s podporou takmer všetkých Číňanov. Problémom pre štátom propagovaný obraz Číny ako „harmonickej spoločnosti“ a zodpovedného aktéra globálnej politiky sa však stáva čoraz väčší mediálny záujem o aktuálne dianie v Sin-ťiangu v zahraničí (médiá, americký Kongres, mimovládne organizácie – len pred pár týždňami vyšla podrobná správa Human Rights Watch).
Súčasná vlna masívnej represie v Sin-ťiangu nie je iba vnútropolitickou záležitosťou Číny. Okrem bohatých nálezísk čierneho uhlia a zemného plynu hrá Sin-ťiang dôležitú úlohu aj v kľúčovej zahraničnopolitickej stratégii „Jeden pás, jedna cesta“ formulovanej roku 2013 – jej cieľom je budovanie dopravnej infraštruktúry (vlaky, ale aj vodné cesty), ktoré by umožnilo rýchlejšie dopraviť čínsky tovar zákazníkom v rozličných častiach sveta. Región Sin-ťiangu predstavuje pre Čínu koridor do Centrálnej Ázie, ale aj na Stredný východ (cez Pakistan). Nastolenie čínskej verzie „stability“ v Sin-ťiangu je teda prioritou aj z perspektívy zahraničnej politiky Pekingu.
Čínska ľudová republika v pondelok 1. októbra oslavuje 69. výročie svojho založenia. Tento sviatok by si iste zaslúžil aj pozitívne zmienky o nepopierateľných úspechoch komunistického režimu, ktoré dosiahol v posledných štyridsiatich rokoch v porovnaní s predchádzajúcim stavom: odstraňovanie chudoby a rapídne zvyšovanie životnej úrovne, masívny ekonomický rast, modernizácia infraštruktúry, nárast vzdelanosti či lepšia zdravotná starostlivosť.
Dynamický ekonomický rozvoj však so sebou po roku 2000 priniesol aj oveľa asertívnejšie politické a vojenské pôsobenie Číny v regióne (Juhočínske a Východočínske more, Taiwan), ktoré u jej susedov vyvoláva oprávnené obavy. A za éry súčasného prezidenta a straníckeho lídra Si Ťin-pchinga, ktorý sa dostal k moci na jeseň 2012, môžeme sledovať systematické posilňovanie represívnej a reštriktívnej politiky (napr. zvyšovanie cenzúry, tvrdé zásahy voči aktivistom, ideologické kampane na akademickej pôde).
Čínska politika v Sin-ťiangu dnes reprezentuje tú najodvrátenejšiu a najhoršiu tvár pekinského režimu. Ujguri ani Tibeťania nemajú dôvod oslavovať 69 rokov vlády Komunistickej strany Číny, ktorej sa stále nepodarilo nájsť taký model národnostnej a náboženskej politiky, ktorým by si získala prirodzenú lojalitu týchto dvoch etník. Brachiálny tlak usilujúci sa zlomiť ich je iba ďalším ohnivkom v reťazi zlyhaní a môže skončiť buď totálnou asimiláciou, alebo vyústi do nových konfliktov (demonštrácií či ozbrojených útokov) a ďalšej radikalizácie časti Ujgurov.
Martin Slobodník, autor je sinológ a tibetológ